K niektorým aspektom vymedzenia pojmov etnicita – národ a úlohy etnicity v procese formovania novodobých národov. ****************************************************************************************** * Milan Olejník ****************************************************************************************** Milan OlejníkX SvÚ SAV, Košice Annotation: The notions of nationality and ethnicity stubbornly resists attempts to define them with s at least, comfortable degree of precision. Vagueness and versatility of these notions are affecting characterization of their mutual relation and their role in history of humankind is strikingly noticeable when historical, sociological, ethnographical and other analysis is attempted. In spite of almost ephemeral nature of ethnicity and nationality, their sign modern history is staggering. The paper is offering, in concise mode, an overview of basic these issues by diverse authors in general level and is attempting to implement theoretica concrete conditions, which had an impact upon the history of Slovakia. V novodobých dejinách Európy zohral nacionalizmus kľúčovú úlohu pri formovaní vzťahov medz v rastúcej miere určoval ich hospodársky, politický, ideový a kultúrny život i miesto jedi týchto spoločenstvách. Nacionalizmus nestratil svoju príťažlivosť ani v súčasnosti. Rozpad impéria ukončil experiment, ktorý mal vytvoriť spoločnosť založenú na princípe tzv. prolet internacionalizmu. V postkomunistických štátoch ideológiu marxizmu nahradili viac či menej varianty nacionalizmu. Tragickú formu nadobudol tento vývoj na Balkáne. Desivým príkladom sily nacionalizmu sa stala bývala Socialistická federatívna republika Juhoslávie (SFRJ), k v hodnotení poľského diplomata D. Dacha, “od päťdesiatych rokov príkladom pre ostatné štát socializmu “.1 Aj keď sa vysvetlenie príčin konfliktu v Juhoslávii hľadá vo viacerých rovinách (“konflikt civilizácií”, “balkánsky duch”), hybnou silou rozpadu SFRJ bol v prvom rade prudký rast na postojov a absencia kompromisu pri presadzovaní záujmov jednotlivých etník združených v ju federácii. Rast nacionalizmu a etnického povedomia nie je ohraničený na postkomunistickú Európu. I v západnej Európy dochádza k profilácii spoločenstiev, ktoré usilujú o akceptáciu svojich ku jazykových a v niektorých prípadoch aj politických požiadaviek a ich uznanie zo strany štá celkov, ktorých sú súčasťou. Tieto procesy prebiehajú v Španielsku, Škótsku a indície obdo je možné registrovať i v ďalších európskych štátoch. Sebaidentifikačný proces francúzsky h obyvateľstva v kanadskej provincii Quebec vytvára reálnu možnosť rozdelenia Kanady. V USA indiánske obyvateľstvo, v určitých prípadoch s pozoruhodným úspechom, snaží o vytvorenie s ktoré by nadviazali na kultúrne dedičstvo svojich predkov a stali sa vo viacerých aspektoc komunitami. Etnické konflikty, nezriedka doprevádzané násilím, determinujú politickú a spo v mnohých krajinách Afriky a Ázie. Nacionalizmus teda možno definovať ako jednu z principiálnych síl novodobých dejín. Táto s našla odraz i v záujme, ktorý venujú tejto problematike spoločenské vedy. Popri histórii s a etnicita stali predmetom skúmania sociológov, etnografov, politológov, psychológov, ling antropológov a príslušníkov ďalších vedných odborov. Odhliadnuc od množstva foriem, v akých sa nacionalizmus a etnicita prezentuje, štúdium týc komplikuje tiež vágnosť pojmov národ a etnikum. Nemenej komplikovaná je i procesuálna strá vzájomného vzťahu – úloha etnicity pri formovaní národa. Pojem národ má pôvod v latinskom “nasci” – narodiť sa, a konzekventne v “nationem” – rod, význame teda slovo národ možno vyložiť ako súručenstvo založené na pokrvnom príbuzenstve. Plano a R. Olton definujú národ ako sociálnu skupinu, ktorá zdieľa spoločnú ideológiu, inš a pocit homogenity. Národ je charakterizovaný silným kolektívnym pocitom spolupatričnosti vymedzeným územím - vlasťou.2 Konkretizáciu pojmu národ však sťažuje skutočnosť, že väzby, ktoré transformujú určité spo národ sa vymykajú precíznej charakterizácii, sú z časti formované emotívnymi pohnútkami je a sú produktom nepredvídaných historických a spoločenských okolností. Definíciu národov, p povahy a interpretáciu historického vývoja do značnej miery určujú predstavy príslušníkov národa, čo vnáša do národnej seba identifikácie prvok subjektivity. Rad bádateľov, Ernestom Renanom počnúc, sa zaoberal vymedzením pojmu národ a jeho charakte Rôznorodosť riešení s akými jednotliví bádatelia prichádzali, svedčí o širokom rozsahu a b ktorý v sebe tento fenomén skrýva. Podľa Renana je národ duchovným princípom, determinovaným minulosťou a prítomnosťou. Národ dlhého reťazca činov, obetí a zanietenia. Existencia národa “je každodenným plebiscitom; j existencia indivídua, perpetuálnou konfirmáciou života.”3 V kontraste k duchovnému spojivu pri charakteristike národa, marxizmus akcentuje tzv. obje akými sú spoločný jazyk, územie a hospodárska báza. Max Weber považuje jazyk, územie, kultúru náboženstvo atď. za komponenty, ktorých formatív utváraní národa je náhodná a prejavuje sa s rôznou intenzitou. Ak existuje spoločný integr tvorbe národa, prezentuje sa v politickej rovine. Pre etablovanie národa sú rozhodujúce ma záujmy osôb, ktoré sa považujú za špecifických “partnerov” špecifickej “kultúry” rozšírene komunite. Pod vplyvom týchto skupín, nezakrytá prestíž “moci” je transformovaná do iných f obzvlášť do pojmu “národ”.4 Viacerí autori, medzi nimi Eric Hobsbawm, akcentujú úlohu tradícií pri charakterizácii nár definuje národ ako “vynájdenú tradíciu”, pri zrode ktorej zohrávali obzvlášť významnú úloh základné vzdelanie, štátne sviatky a oslavy a “masová produkcia verejných pamätníkov a mon Ernest Gellner, autor početných prác venovaných problematike nacionalizmu, priznáva ťažkos precíznym vymedzením pojmu národ a opiera sa o procesuálnu stránku pri charakterizácii toh Gellnera sú príslušníkmi určitého národa osoby, ktoré zdieľajú rovnakú kultúru, pričom kul ako systém ideí, znakov, asociácií, foriem správania a komunikácie. Príslušníci národa si skutočností vedomí a musia sa s nimi vedome (kurziva E.G.) stotožniť.6 Rozdielne je tiež chápanie pojmu národ v rôznych kultúrach a jazykoch. V ponímaní národa f dva základné prístupy – pricíp občiansky a princíp etnický. Prístup občiansky, podľa ktoré súhrnom občanov určitého štátu, je výsledkom historického vývoja v krajinách západnej Euró centralizovaných štátov v západnej Európe v 18. storočí pripravil podmienky pre vznik “pol – spoločenstiev vzniklých fúziou jednotlivých etnických komunít. Formatívnu úlohu v proces politických národov zohrávala štátna moc. Tento vývoj má svoj odraz i v jazykovej sfére. N výraz “nationality” nekorešponduje so slovenským termínom “národnosť”, ale označuje štátnu V krajinách strednej a východnej Európy sa určujúcim v chápaní národa stal etnický princíp jednotlivých etník do homogénnych “politických” národov, stroskotali na rezistencii jednot spoločenstiev. Klasickým príkladom je neúspešný pokus o vytvorenie jednotného “uhorského n prípade je však potrebné mať na zreteli, že v prípade Uhorska nebolo určujúcim cieľom utvo utvoreného na občianskom princípe, ale asimilácia nemaďarských etnických spoločenstiev Uho národom. V tomto kontexte etnické konflikty medzi Maďarmi a Slovákmi, ktoré prepukali s rô po zániku Uhorska, sú potencionálnym nebezpečím pre vzájomné vzťahy medzi týmito národmi i Obdobne, pokusy o sformovanie “československého” národa po vzniku ČSR, ktorých aktérom bol E. Beneš a ktoré zastávala aj časť slovenských politikov medzivojnového obdobia, nenašli o Slovákmi, ako i Čechmi. Naopak, etnický princíp prevládol a po rozpade totalitného režimu v relatívne krátkom čase, československú federáciu nahradili dva samostatné štáty. Pojem etnicita, rovnako ako pojem národ, nie je možné vymedziť jednoznačne. Antickí Gréci “ethnos” vo viacerých významoch. Ethnos mohol označovať skupinu ľudí, zvierat alebo predme – zástup mužov, ethnea ornithon – kŕdeľ vtákov). Používalo sa tiež pre označenie rodu (eth – ženy ako celok) a slúžilo pre vymedzenie príslušníkov určitej komunity (Herodotos hovorí ethnos” – obyvateľoch obce Medikon).9 Pôvodne sa teda pojem etnicita používal pre označenie skupiny pozostávajúcej z členov urči pritom medzi jednotlivými členmi mohla, ale nemusela existovať vedomá príbuznosť. Slovom “ethnie” sa vo francúzštine označuje komunita, diferencovaná svojimi kulturnými špe sú výsledkom historického vývoja. V tomto chápaní dominuje súbor unikátnych historických u podpísal na vývoji daného etnika, v dôsledku čoho sa jednotlivé spoločenstvá vymedzujú vo a v ponímaní iných. V prácach súčasných autorov sú pri vymedzení etnicity zohľadňované rôzne aspekty. Podľa A. je etnická komunita charakterizovaná spoločným menom; mýtmi popisujúcimi jej zrod; zdieľan vlastnou kultúrou, ktorej principiálnymi zložkami sú jazyk a náboženstvo; vlastným územím solidarity.10 Tieto vymedzenia však nie sú všeobecným pravidlom. Existujú spoločenstvá, ktoré postrádajú uvedených charakteristík a predsa sú ponímane ako etniká ( napríklad etnické komunity žijú “ahistorické” etnické spoločenstvá a pod. ). Etnické spoločenstvá sú výsledkom celého radu vonkajších – objektívnych, ale i vnútorných Predmetom diskusie je v tejto súvislosti tiež otázka, či sa príslušníkmi jednotlivých etni stávajú ľudia vedome, na základe pragmatických pohnútok, alebo či sú ľuďom etnické väzby d stanoviská k tejto otázke zaujímajú teórie inštrumentalizmu (niektorí autori používajú pom modernizmus) a primordializmu. Autori, akcentujúci pragmatické pohnútky, zastávajú názor, že jedinci ponímajú spoločenstv prípadne do ktorých vstupujú, ako inštrumenty pre dosiahnutie svojich cieľov. Sociálne väz racionálne, na základe kalkulatívnych pohnútok. Ich trvácnosť je podmienená úžitkom, ktorý prinášajú. Podstatou primordializmu je názor, že jedinec vytvára väzby k spoločenstu na základe vnúto podnetov, bez toho, aby o nich vedome rozhodoval. V krajnej podobe sa tieto názory prezent sociobiologických koncepcií, ktoré sociálnosť a spoluprácu ľudí vysvetľujú potrebou ochran vlastného genetického materiálu. Jadrom primordiálnych väzieb sú popri jazyku, náboženstve pokrvné väzby.11 V čistej forme obe teórie nezohľadňujú historické, vývojové hľadisko. V postindustriálnej má jedinec nezmerne väčšie možnosti rozhodovať o výbere svojich spoločenských väzieb, ako v minulosti. V praveku bola príslušnosť k skupine principiálnou podmienkou prežitia. Jedno minimálnu možnosť výberu. Z tohoto aspektu možno hodnotiť rozhodujúcu väčšinu spoločenskýc ako primordiálne. Po vytvorení prvých foriem občianskej spoločnosti v gréckych mestských š vznikol priestor pre sociálnu mobilitu, avšak miesto jednotlivca v spoločenskej štruktúre vymedzovalo množstvo zvykových i právnych determinánt. Navyše, i v mestách s demokratickou boli napríklad Atény, určité skupiny obyvateľstva (otroci, cudzinci) nemali možnosť slobod príslušnosti k jednotlivým spoločenským skupinám. Vo feudalizme určoval miesto jedinca v s sociálny systém s nízkou úrovňou spoločenskej flexibility. Feudálnu spoločnosť charakteriz nepreniknuteľné sociálne, ekonomické a kultúrne rozdiely, ktoré poskytovali len obmedzené vznik inštrumentálnych väzieb. Sociálna mobilita bola podmienená likvidáciou feudalizmu či alebo evolučnou cestou. Z historického aspektu teda vývoj spoločnosti možno charakterizova nahrádzania primordiálnych väzieb väzbami inštrumentálnymi. Analogicky, väzby definujúce j spoločenstvá, ktoré sú do značnej miery dôsledkom nízkej sociálnej mobility predindustríál majú prevážne primordiálny ráz. Jazyk, náboženstvo, mýty, folklór, tradície, rituály, arch ale tiež spôsob odievania, príprava sviatočných i každodenných jedál atď., ktorými sa jedn odlišujú od vonkajšieho prostredia, sú výsledkom dlhodobého vývoja, sú trvácne a vytvárajú minulosťou a prítomnosťou. Sankcionované časom, tieto väzby umožnili komunitám uchovať svo identitu i v prípadoch dlhotrvajúceho útlaku, prípadne núteného exilu. Z hľadiska trvácnosti, homogenity a schopnosti transformovať sa na národ existujú medzi je etnikami hlboké rozdiely. A. D. Smith delí etnické spoločenstvá na dva základné typy – na a intenzívne. Integrujúcou zložkou extenzívnych etník je šľachta spolu s klerikmi a úzkou inteligencie. K intenzívnym etnikám patria spoločenstvá tvorené prevažne mestskými komunit úlohu v nich zohrávajú kňazské, obchodné a remeselné elity. V protiklade k extenzívnym etn sú nositeľmi etnickej identity takmer výlučne len privilegované vrstvy, intenzívne etniká používa tiež pomenovanie “demotické” etniká) integrujú v svojom rámci väčšinu príslušníkov A. D. Smith priznáva zovšeobecňujúci charakter tohoto rozdelenia, ktoré sa nevzťahuje na v etnických spoločenstiev. 12 Obdobne diferencuje predindustriálne spoločnosti E. Gellner. Podľa E. Gellnera jednotlivé ktoré definuje ako “kultúry”, možno rozdeliť do dvoch skupín. Na jednej strane sú to samos s vysokou mierou politickej participácie členov, a na strane druhej rozsiahle, nezriedka e celky kontrolované centrálnou politickou mocou. V dôsledku nízkej technickej úrovne predin spoločenstiev je však stupeň politickej kontroly z centra rôzny a centrálna moc je nútená miestnymi mocenskými štruktúrami.13 Diferencovanosť etnických komunít sa nevyhnutne premietla do spôsobu, akým tieto spoločens (a ovplyvňujú) formovanie národov. Proces vytvárania novodobých národov, počiatok ktorého bádateľov do druhej polovice 18. storočia, podnietil rozvoj hospodárstva a konzekventne vz krajinách západnej Európy. Vynález kníhtlače pripravil podmienky pre masové šírenie inform pracne zhotovované rukopisy neumožňovali. Od roku 1500 do konca 16. storočia počet vytlače narástol desaťnásobne. Rastúce množstvo kníh narušilo monopol latinčiny ako výlučného lite Európe a pripravilo pôdu pre “zliterárnenie” jazykov jednotlivých etnických komunít.14 Ten viedol k rozšíreniu niektorých miestnych jazykov a dialektov, ktoré sa stali literárnymi j silou výrazných zmien v Európe, vrátane transformácie charakteru a úlohy jazyka v spoločno priemyselná revolúcia. Sociálnym dôsledkom priemyselnej revolúcie bol dovtedy nemysliteľný a narušenie lokálnych spoločenských štruktúr. Priemyselná výroba vyžadovala vytvorenie šta jazyka s vysokým stupňom precíznosti. Koncentrácia veľkého množstva osôb na relatívne malo vytvorila podmienky pre vzájomnú komunikáciu a uľahčila šírenie informácií. Podľa E. Gelln precízna forma komunikácie sa stala všeobecnou, dôsledne využívanou a dôležitou.16 Hospodárske, kultúrne a spoločenské zmeny vyvolané priemyselnou revolúciou vytvorili podmi transformáciu etnických spoločenstiev na národy. Nie všetky etnické komunity však boli a v schopné takejto transformácie. Špecifiká historického a kultúrneho vývoja, politická situá vonkajšie okolnosti rozhodovali o úspechu, či neúspechu transformácie etnika na národ. Z historického hľadiska je možné rozčleniť formovanie národných spoločenstiev v Európe do Väčšina bádateľov kladie deliacu čiaru medzi západoeurópskym nacionalizmom a procesmi, kto vzniku národov vo východnej Európe. V západoeurópskych monarchiách bola hybnou silou pri k národa centralizovaná politická moc. Veľká francúzska revolúcia vniesla do procesu formova občiansky princíp. Výsledkom bolo vytvorenie “politických” národov, pri formovaní ktorých nezohrávala rozhodujúcu úlohu. Tento vývoj je typický predovšetkým pre Anglicko a Francúzs krajinách proces formácie národných spoločenstiev nebol prepojený s bojom o nezávislosť, k motívom etnickej mobilizácie. V prípade Nemecka a Talianska mal však etnický prvok už zret dimenziu. Pruský ministerský predseda O. Bismarck, považovaný za zjednotiteľa Nemecka, pre zjednotenie nemeckého národa nebude výsledkom “parlamentných debát”, ale bude vybojované “ krvou”.16 Obdobne, ministerský predseda piemontského kráľovstva, G. Cavourt, prezentoval v s Rakúskom ako boj za oslobodenie území obývaných Talianmi spod rakúskeho područia a utvor ako národného štátu.18 Na druhej strane Nemci, ani Taliani nestáli pred úlohou vytvoriť št jazykové médium, tak povediac “na zelenej lúke” a vybudovať systém vzdelávacích inštitúcii dosiahnutiu plnej národnej suverenity bola absencia politickej nezávislosti. Väčšinu Talia cudzie mocnosti. Obdobne, väčšina Nemcov žila v malých a slabých štátoch, ktoré neboli sch kultúru politicky zastrešiť. Avšak taliančina i nemčina boli štandarizovanými spisovnými j i Taliansko malo bohatú literatúru, rozvinuté školstvo a akadémie. E. Gellner charakterizo Nemecka a Talianska ako proces likvidácie disproporcie medzi kultúrnou vyspelosťou oboch n neadekvátnej politickej nádstavby.19 Proces utvárania národných komunít v centrálnej a východnej Európe mal radikálne odlišný c Habsburské impérium, po roku 1867 transformované na Rakúsko – Uhorsko, si až do svojho roz feudálny ráz. Jednotlivé etniká, ktoré prechádzali hospodárskym a kultúrnym vývojom v rámc nemali možnosť preniesť tento vývoj do politickej roviny. Frustrácie, spôsobené absenciou politických reforiem, viedli k rastu rezistencie, ktorá mala v rámci Rakúsko – Uhorska výr charakter. Faktorom, ktorý mal špecifický dopad na prerastanie etnických komunít do národn tiež romantizmus. Po Viedenskom kongrese sa romantizmus stal určujúcim ideovým a umeleckým prúdom v Európe. našli európske národy, sklamané zlyhaním osvieteneckého racionalizmu, východisko z devastá vojen. Romantizmus sa zároveň stal účinným nástrojom rastu etnického povedomia. V dielach autorov dostávali dejiny, vrátane histórií etník, mystický nádych. Historické fakty sa pre legendami. Minulosť bola pretvorená na epický príbeh, v ktorom dominovali hrdinské skutky Legendarizácia pôvodu a skutkov zakladateľov dynastií a dokazovanie vznešenosti ich pôvodu zjavom i v minulosti. Účelom týchto snáh bolo vytvorenie historickej legitimity pre vládcu príbuzenstvo, prípadne úzku kastu, bezprostredne asociovanú s panujúcou dynastiou.21 V pro minulosti, romantickí historici usilovali o etablovanie historickej legitimity celej etnic jej povznesenie ako spoločenstva s vlastnou bohatou minulosťou. V dielach národných buditeľov hrdinské skutky predkov spravidla ostro kontrastujú s neuteš prítomnosťou. Popri nostalgii, cieľom týchto prác bolo “prebúdzať”, bojovať s letargiou, k národne orientovaných spisovateľov stojí v ceste rozvoju národného povedomia. Paralelne, v stupni jazykovej “dotvorenosti”, prebiehal menej či viac intenzívny zápas o definitívnu po jazyka. Ilustratívnym príkladom takéhoto vývoja sú spory o spisovnú slovenčinu. Cieľom snáh o rekonštrukciu, prípadne “vynájdenie” minulosti a transformáciu jedného z lok (dialektov) na všeobecne akceptovaný spisovný jazyk, bolo vytvoriť kultúrnu bázu, ktorá by etnickej komunite zaujať rovnocenné postavenie vis-a-vis vyspelým európskym národom. Postu nadobúdali i politickú dimenziu. V revolučnom roku 1848 v Rakúsku jednotlivé etnické spoločenstvá usilovali popri splnení s a jazykových požiadaviek i o akceptáciu ich nárokov na politické reformy.23 Aktérmi etnickej mobilizácie v krajinách strednej a východnej Európy boli prevažne humanit dejatelia, medzi ktorými boli početne zastúpení kňazi. Predovšetkým príslušníci nižšieho k pôsobiaci na farách a úzko spojení so životom miestneho obyvateľstva, pociťovali potrebu h z neadekvátnych, v mnohých prípadoch ponižujúcich podmienok, v akých sa toto obyvateľstvo Riešenie hľadali predovšetkým v oslobodení spod národnostného útlaku a vybudovaní politick samostatného spoločenstva. Transformáciu jednotlivých etnických komunít na národné spoločenstvá komplikovala zložitá situácia. V regióne strednej a juhovýchodnej Európy prakticky neexistovali etnicky jasne v Jednotlivé etniká sa prelínali, čo znemožňovalo vytvorenie etnicky homogénnych štátnych út problém permanentne poznačil vzťahy medzi štátmi, ktoré vznikli na území Rakúsko-Uhorska p vojne. Ich súčasťou sa stali etnické menšiny. Zahraničnopolitické vzťahy týchto štátov bol období v rastúcej miere ovplyvňované práve existenciou etnických menšín. Minoritné spoloče živnou pôdou radikálneho nacionalizmu a nezriedka interetnické tenzie vyústili do vojnovýc Európe i za jej hranicami. Bohužiaľ nebezpečie medzietnických stretov v mnohých oblastiach aktuálne aj v súčasnosti. XAdresa: Mgr. Milan Olejník, PhD., Spoločenskovedný ústav SAV, Karpatská 5, 040 01Košice, republika. Tel.:00421/095/6251986, fax: 00421/095/6255856,e-mail:olejnik@saske.sk Poznámky: 1. OS, Fórum občianskej spoločnosti, august 1999, Kaligram, Bratislava, s. 13. 2. Plano, J.C. – Olton, R.: The International Relations Dictionary. New York 1969, s. 119. 3. Renan, E.: Qu´ est-ce qu´ une nation. Paris 1882, s. 26. 4. Weber, M.: Essays in Sociology. London 1948, s. 171. 5. Hobsbawn, E. – Ranger, T. (ed.): Introduction: Inventing Traditions and Mass-Producing Traditions: Europe, 1870 – 1914, in: The Invention of Tradition. CUP: Cambridge, 1983, s. 13 – 14. 6. Gellner, E.: Nations and nationalism. New York 1983, s. 7. 7. Rychlík, J.: Češi a Slováci ve 20. Století, Česko-slovenské vztahy 1914 – 1945. Bratisl 8. Príkladom konfliktov, ktoré zaťažujú maďarsko - slovenské vzťahy i v súčasnosti bola ok Slovenska po Viedenskej arbitráži a, konzekventne, postup československých úradov voči maď v rokoch 1945 – 1948. K povojnovému obdobiu pozri Šutaj, Š.:Maďarská menšina na Slovensku 1948. 9. Smith, D. A.: The Ethnic Origins of nations. Blackwell, Oxford UK & Cambridge USA, 1986 10. Tamže, s. 22 – 31. 11. K analýze významu primordializmu a inštrumentalizmu pre formovanie etnickej a národnej Bačová, V.: Primordiálny versus inštrumentálny základ etnickej a národnej identity,.Československá psychológie, č. 4, s. 303 – 313. 12. Smith, D. A.: c.d. ..., s. 76 – 77. 13. Gellner, E.: c.d. ..., s.13. 14. L. Febvre a H. J. Martin odhadujú počet vytlačených kníh na 20 miliónov v roku 1500 a celkovy počet vytlačených zväzkov v roku 1600 na 200 miliónov. L. Febvre, H. J. Martin: The Coming of te Book. The Impact of Printing, 1400 –1800. London 1976, s. 248 – 249. 15. Anderson, B.: Imagined Communities. London 1991, s. 36 – 46. 16. Gellner, E.: c.d., s. 33. 17. Crankshaw, E.: Bismarck. New York 1981, s. 133. 18. Hall, W. P. – Davis, W. S.: The Course of Europe since Waterloo. New York 1941, s. 167 186. 19. Gellner, E.: c.d., s. 99. 20. V slovenských podmienkach sú charakteristickým príkladom takéhoto prístupu k minulosti práce historika J. Papánka. 21 Potreba získať historickú legitimitu je zreteľná najmä v prípadoch, keď etablovanie nov dynastie bolo výsledkom dobyvačných vojen. Napríklad králi merovejovskej dynastie začali po prijatí kresťanstva odvodzovať svoj pôvod od bájneho trójskeho hrdinu Eneasa. Milan Olejník [ URL "LM-282.html "]